LITERÁRNE STOPY

6. november

Spomienkový večer venovaný Štefanovi a Jurajovi Hanuščinovcom.

OKRESNÁ KNIŽNICA DÁVIDA GUTGESELA BARDEJOV

Hanuščin

Okresná knižnica Dávida Gutgesela v Bardejove, Spomienkový večer venovaný Štefanovi a Jurajovi Hanuščinovcom o 16.00 hod. čitáreň OK DG. Štefan Hanuščin – autor poviedok kniha "Vysoké schody" Juraj Hanuščin – syn Štefana Hanuščina, autor poviedok kniha "Posledná štácia"

Juraj Hanušin

Autor predkladanej zbierky poviedok Juraj Hanuščin (1958 – 1994) sa narodil vo Svidníku, kde dokončil základnú školu. Tam aj maturoval na Gymnáziu dukelských hrdinov. V štúdiu pokračoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, aprobácia občianska náuka-ruština.

Prvé literárne pokusy robil už ne strednej škole. Na vysokej škole sa zúčastňoval úspešne v súťažiach Akademického prešova, kde jeho literárne práce vzbudili pozornosť poroty a získavali ocenenia. Tento úspech ho povzbudil, začal sa venovať literárnej činnosti - záľube cieľavedomejšie.

Námety pre svoju literárnu činnosť autor nachádzal v spomienkach na detstvo, na obdobie študentských rokov ako aj vo svojej profesii. Posledné roky pôsobil na ukrajinskej ZŠ v Chmeľovej, v okrese Bardejov ako učiteľ nemčiny.

Časopisecky mu vyšli poviedky v Smene na nedeľu a v Pravde na víkend. No ťažisko jeho tvorivej slovesnej činnosti ostalo v rukopisoch.

Jeho najväčšou inšpiráciou vo vlastnom živote, ako aj v literárnej tvorbe, bola poézia Milana Rúfusa, ktorú neskoršie dokázal pretlmočiť pre seba do prozaickej podoby. Z ostatných majstrov slova, ktorí ho ovplyvnili, to boli predovšetkým ruskí autori Budin, Platonov – bol ruštinárom – pre ich štylistickú dokonalosť a istú duševnú spriaznenosť.

Poviedky sú usporiadané chronologicky. Odrážajú sa v nich študentské roky autora i roky prežité za učiteľskou katedrou. Všetky sú ladené autobiograficky, z nich najvýraznejšie predposledná poviedky, podľa ktorej je pomenovaná zbierka. Bola napísaná v poslednom období autorovho života, ktorému jeho životná časomiery vymerala 36 a pol roka. Nádejný autor odišiel na ,,onú druhú stranu“ 4. decembra 1994. Nestihol dopísať svoju výpoveď, preto táto knižočka, vydaná z jeho literárnej pozostalosti, je jeho ,,labuťou piesňou“.

 

Štefan Hanuščin

Narodil sa 7.11.1924 v obci Poráč, okr. Spišská Nová Ves, v rodine baníka. Od troch rokov ho spolu s dvoma súrodencami vychovávala matka, otec odišiel za prácou do USA, odkiaľ sa nevrátil. Stredoškolské vzdelanie získal na Gymnáziu v Prešove /1940/ a v Spišskej Novej Vsi /1945/. V roku 1953 skončil Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach. Pracoval ako lekár v Košiciach, Svidníku /1954 – 1973/ a v Bardejove /od roku 1973/. Občanom mesta Svidník a okolia je Štefan Hanuščin známy predovšetkým ako lekár, niektorým možno menej známy ako spisovateľ. Ako lekár - stomatológ prišiel do Svidníka v roku 1954, aby tu zúročil svoje povolanie. Pre svoj veľmi ľudský a lekársky odborný prístup k pacientom a k ľuďom vôbec, medzi miestnym obyvateľstvom rezonoval ako „náš“ obľúbený lekár. Aj jeho zásluhou sa zdravotníctvo v okrese Svidník dostalo na odbornú úroveň. Mal značný podiel na rozhodovaní a riešení problémov, týkajúcich sa výstavby novej Nemocnice s poliklinikou vo Svidníku. Svidník pre Štefana Hanuščina to nebola len zubná ambulancia. Stretával sa tu so zaujímavými ľuďmi, so skutočnými majstrami pera – Michalom Šmajdom, Stepanom Hostyňakom, ktorí pracovali v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku, Evou Byssovou. Práve títo ľudia, ale aj mnoho ďalších, boli mu oporou v jeho literárnych začiatkoch. Štefan Hanuščin píše prózu, najmä poviedky, v ukrajinskom jazyku, divadelné hry, je známy i ako publicista. Jeho tvorba je uverejňovaná na stránkach periodík. Družno vpered, Nové žyttja, Duklja, v ľudových kalendároch. Patrí k tým spisovateľom, ktorí píšu o tom, čo sami prežili, alebo čoho sami boli svedkom. Vo svojej tvorbe vykresľuje nielen osudy svojho najbližšieho okolia, ale rozoberá aj všeľudské problémy, zobrazuje človeka s dobrými i menej dobrými vlastnosťami. Pre jeho poviedky je charakteristická pravdivosť, hlboký lokálpatriotizmus, demokratickosť, humanizmus, dynamika udalostí a hlboká znalosť psychiky ľudskej duše. Prvá kniha uzrela svetlo svetla v roku 1974 pod názvom Vysoki schody ta inši opovidannja.

V nej sa autor predstavil ako lekár - humanista, ktorý stojí na strane ukrivdených a životnými peripétiami poznamenaných ľudí. Do tejto knihy vložil autor praktické skúsenosti lekára. O tom svedčia aj samotné názvy jednotlivých poviedok, ako napr. Včenyj pacient /Učenlivý pacient/, Neščastja /Nešťastie/, Korysna chvoroba /Užitočná choroba/ a ďalšie. Kniha právom získala popularitu u čitateľov a priazeň kritiky, lebo v nej autor zobrazuje psychológiu nášho Rusína. Je preto taká hodnoverná a úchvatná, lebo autor vychádzal zo známej múdrosti, že niet ľudí s malými osudmi. V každom človeku drieme román a jeho život si zaslúži literárnu úvahu, keď ho náležite psychologicky spracujeme a umelecky vmotívujeme. A práve tak prístupujeme k písaniu svojich poviedok aj Štefan Hanuščin. Inšpiráciou je mu sám život. Uvedená kniha vyšla aj v slovenčine v roku 1989 pod názvom Vysoké schody. V roku 1981 vyšla druhá zbierka poviedok pod názvom Opovidannja /Poviedky/. V nej autor zobrazuje širokú škálu problémov: vojna, boj za mier, byrokracia, malomeštiactvo, karierizmus, egoizmus, osud mladých ľudí v čase SNP, krása duše pracujúceho človeka a pod. Na napísanie ďajšej knihy, ktorá vyšla v roku 1988 pod názvom Evakuacija /Evakuácia/, bol autorovi inšpiráciou vojnou zničený kraj pod Duklou. Kniha sa skladá z dvoch poviedok, v ktorých je zobrazený povojnový život našej dediny a mladej inteligencie, ktorá prišla do zruinovaného podduklianskeho kraja. Tvorba Štefana Hanuščina bola publikovaná aj v slovenčine, češtine, maďarčine, ruštine a poľštine. Niektoré jeho poviedky boli uverejnené v zborníkoch Pod spoločným nebom /1979/, Korene /1990/, Veselka Karpat/1990/. Profil jeho života a tvorby môže záujemca nájsť v už spomínaných periodikách, v zborníkoch Ukrajinská literatúra v ČSSR /Bratislava, 1981/, Literaturni portrety ukrajins´kych pys´mennykiv Českoslovaččyny /Literárne portréty ukrajinských spisovateľov v Československu, Prešov 1989/ a v ďalších. V autorových šľapajách pokračoval aj jeho syn Juraj Hanuščin /1958 – 1994/.

Predčasná smrť nedovolila mladému, literárne veľmi talentovanému synovi pokračovať v začatej literárnej tvorbe. Štefan Hanuščin vydal synove poviedky in memoriam v roku 1997 pod názvom Predposledná štácia. Poviedky o. i. sa tematicky a obsahovo viažu aj k Svidníku a jeho okoliu, kde mladý Juraj študoval na gymnáziu a navštevoval Nižný Orlík, Vyšný Orlík a okolie, teda po matke kraj jeho starých rodičov.

Bardejov, 5. novembra 2014 (SŠJH Ing. František Haluška)

Obsah dokumentu

Číslo dokumentu 761

Súvisiace témy

QR Kód

  • Čítané x