Kliknutím myšky pridržte obraz a ťahaním ho otáčajte požadovaným smerom.

zväčšiť mapu
Radničné námestie, historické centrum
Radničné námestie, historické centrum
most Bardejov
most Bardejov

Pano menu:

Panomio tags:

Januar 1, 2010:

Najkrajšie mesto Slovenska námestie Bardejov Egídius Bardejov Spojená škola Prašná bašta Hrubá bašta Lampový stĺp Školská bašta panorama amfiteáter PANOMIO Juraj Winter Xawax športová hala Hypernova ZS sv. Egídia Vinbarg Družba pod Papierňou, za Rajom, Katovský dom, Radničné, bazilika Minor sv. Egídia, sv. Egídius opát

Panomio odporúča

Sídl. Vinbarg Bardejov

Panomio lang:

Panomio hľadaj:

Napíšte slová s diakritikou a stlačte enter

Verzia projektu:

panomio
(25 jún, 2009)

devalVR

Get DevalVR!

Informácia o panoráme

z Bardejova slobodného kráľovského mesta


evanjelická Humanistická škola

Humanistické gymnázium | Rím.-kat. farský úrad | Kráľ Bela IV. | Kráľ Ondrej II. | Kráľ Ľudovít I. | stará fara | Ján Andraščík | Alexej Alexejevič Brusilov | Alois Jirásek | Béla Kéler

kamenný most: Horná brána, Dolná brána
BUDOVA BÝVALEJ MESTSKEJ HUMANISTICKEJ ŠKOLY
na tradíciu farskej školy nadviazala začiatkom 16. storočia mestská škola.
Budovu tohto kultúrneho stánku renesančného Bardejova postavilo mesto pri hradbách neďaleko kostola roku 1538. Objekt prestavovali v rokoch 1621, 1841 i po požiari v roku 1878. Zriadenie školy s modernou vyučovacou náplňou si vyžiadal nebývalý rozvoj remesiel a najmä obchodu v meste.
Vyučovacie metódy, ktoré zaviedol bardejovský rodák Leonard Stöckel, prilákali žiakov z celého Uhorska. Tu vznikali základy divadla na Slovensku. Na pôde školy odznievali dišputy o aktuálnych problémoch doby. Humanisticky orientovaní prívrženci Martina Luthera tu bránili výtvarné pamiatky proti radikálnym kalvínom, ktorí navrhovali odstrániť z kostolov gotické pamiatky, oltáre, sochy a obrazy. Učitelia školy publikovali svoje literárne a vedecké práce v kníhtlačiarňach Dávida Gutgesela a Jakuba Klösa. Gutgesel vytlačil roku 1581 preklad Katechizmu Martina Luthera do bibličtiny. Katechizmus je nielen prvou knihou vytlačenou na Slovensku v jazyku, ktorému rozumeli široké masy slovenského obyvateľstva, ale aj prvým ľudovým šlabikárom, z ktorého sa učili čítať. Pri pamiatkovej úprave v rokoch 1959-1960 rekonštruovali pravdepodobný vzhľad objektu so štítovým zastrešením. V tejto budove našla prístrešie hudobná škola pomenovaná po bardejovskom hudobnom skladateľovi Vojtechovi Kellerovi (1820 - 1882).
V období rekatolizácie koncom 17. storočia vyhnali evanjelických duchovných a učiteľov z mesta, a to bol jeden z dôvodov úpadku bardejovskej evanjelickej školy. Oživenie nastalo až v roku 1781 po vydaní tolerančného patentu Jozefom II.
Od roku 1806 prebralo výchovno-vzdelávaciu funkciu v meste štvortriedne gymnázium.

Rím.-kat. farský úrad

Rím.-kat. farský úrad, r. 1837 Budova postavená v r. 1837, dvojpodlažná, trojtraktová. Na budove je pamätná tabuľa dr. J. Andraščíka, ktorý tu pôsobil v r. 1832 - 1853. Budova fary poskytla ubytovanie mnohým napr. ruský generál Brusilov, A. Jirásek, ...
Vo dvore je budova starej fary s dátovaním na fasáde r. 1666.




História farnosti

Kráľ Bela IV.

(* 1206 – † 3. máj 1270, Zajačí ostrov)

Kráľ Bela IV. Bardejov História našej farnosti a Chrámu sv. Egídia v Bardejove je nerozlučne spätá s históriou mesta. Prvou písomnou správou o existencii kostola na tomto území je listina kráľa Bela IV. z roku 1247, v ktorej sa spomínajú „fratres de Copryvnicza Cisterciensis ordinis apud Ecclesiam Sancti Egidii de Bardfa” – bratia z rádu cistercitov z Koprivnice pri kostole sv. Egídia z Bardejova, ktorí tu založili kláštor a dostali od kráľa rozsiahle majetky. V spomínanej listine sa nanovo vymedzilo ich územie zvané „Terra Bardfa”, ktoré im sčasti zabrali prešovskí Nemci.



Kráľ Ondrej II.

(* 1177– † 21. september 1235)

Kráľ Ondrej II. Bardejov Dnes, na základe výskumov procesu fundácie cistercitských kláštorov na území Uhorska vieme, že kláštor v Bardejove bol vybudovaný z iniciatívy kráľa Ondreja II. (1205 – 1235) na hranici kráľovstva, začiatkom 13. storočia. Rok, ani presné miesto založenia kláštora nie sú známe, ale jeho existenciu potvrdzujú miestne názvy: Mníchovský potok, Kláštorné lúky, i mestská časť „Za rajom”. Je viac ako pravdepodobné, že pôvodný kláštor zničili pri svojom vpáde Tatári, ale, ako to dokazuje spomínaná listina z roku 1247, cisterciti ho obnovili. Roku 1269 sa cisterciti v dôsledku politických zmien v štáte na bardejovskom území už nenachádzajú a o osude chrámu ani územia Terra Bardfa niet žiadnych správ. Terra Bardfa sa postupne menila na osadu. Začiatkom 14. storočia daroval kráľ Karol Róbert už rozvinutú osadu Bardejov svojmu sprievodcovi, rytierovi Vavrincovi a jeho potomstvu (Laurentius Filius Laurentii et eius Heredes). V listine z roku 1320, ktorou kráľ udelil obyvateľom Bardejova privilégiá v platení daní, sa už spomína farár i richtár a Bardejov ako „Civitas Bardfa”. Obyvatelia sú povinní odvádzať farárovi polovicu desiatku. Bardejov je farnosťou a začína mať charakter stredovekého mesta.


Ľudovít I.

(* 5. marec 1326 Vyšehrad – † 10. september 1382 Trnava)

Ľudovít I. Bardejov O existencii chrámu sv. Egídia sa dozvedáme z listiny kráľa Ľudovíta I. z roku 1352, ktorou kráľ povolil mestu Bardejov výročný jarmok po dni sv. Egídia, patróna chrámu i mesta. Povýšenie Bardejova na slobodné kráľovské mesto na úrovni Budína a Košíc má tiež priamu súvislosť s chrámom a farnosťou. Zaiste by kráľ Ľudovít I. roku 1376 mestu Bardejov túto výsadu neudelil, keby nemalo chrám a farnosť na patričnej úrovni.
Údaje o čase začiatku a trvania výstavby chrámu sa rôznia. Niektorí autori datujú začiatok výstavby do konca 13. storočia, iní do polovice 14. storočia, čo je najpravdepodobnejšie. Všeobecne sa prijal názor, že základná časť chrámu – hlavná loď a bočné lode – bola dobudovaná ako trojloďová bazilika roku 1415. Do veže, ktorej výstavba prebiehala v rokoch 1420 – 1427, boli inštalované vežové hodiny, druhé v poradí v Uhorsku. Takto postavený chrám bol na východnej strane ukončený rovným múrom a pravdepodobne neveľkou apsidou.


Medzi prvé prístavby chrámu patrila svätyňa. Na prístavbu svätyne, sakristie a kaplnky sv. Kataríny bola roku 1448 uzavretá zmluva s bardejovským kamenárskym majstrom Mikulášom Lapicidom (lapicida = kamenár). Smelá gotická klenba, postavená domácim majstrom, sa po roku 1458 narušila a začala sa prepadávať. Opravu svätyne, vrátane novej klenby, urobil roku 1464 majster Štefan z Košíc. Pod vedením mestského staviteľa Urbana v rokoch 1482 – 1486 pristavali kaplnky k južnej bočnej lodi. Veronika, vdova po mestskom richtárovi Petrovi Magerovi, darovala chrámu 3000 zlatých, ktoré sa použili na výstavbu kaplniek. Súčasne s kaplnkami ukončili aj mohutné oporné piliere, prenášajúce tlaky klenby hlavnej lode do obvodu bočných lodí.
Po ukončení stavby kaplniek pristúpili k vybudovaniu horného poschodia veže. Práce, uskutočňované pod vedením majstra Jána Frankina Štemašeka (Stemmeisen) z Ansbachu sa ukončili roku 1494. Zvony boli do veže vytiahnuté roku 1486 (zvon Ján) a roku 1584 (zvon Urban). Bohatí a umeniamilovní občania mesta sa po dobudovaní chrámu postarali aj o jeho veľmi hodnotný umelecký interiér. V druhej polovici 15. storočia vznikol unikátny súbor gotických krídlových oltárov, bol postavený kamenný bohostánok (pastofórium), zhotovené gotické lavice (stalla), Golgota, luster, organ a nadobudnuté rozličné bohoslužobné nádoby a rúcha.
Historia Domus zaznamenala, že keď roku 1467 bardejovský farár Augustín Eckel zo Stropkova so svojím kaplánom “conspexit calices Ecclesiae”, robil prehliadku kalichov kostola, našiel ich tu 23. Podstatná časť chrámového pokladu však bola z príkazu vrchnosti roku 1526 chrámu odobratá a použila sa na razenie peňazí potrebných na odvrátenie tureckého nebezpečenstva.
Skrášľovanie chrámu pokračovalo aj zvonka. Pozoruhodným freskovým obrazom, na ktorom boli zobrazení prví arpádovskí králi, sv. Štefan so synom sv. Imrichom a sv. Ladislav, ako aj sv. Krištof, pomocník v núdzi, vyzdobili prvé poschodie veže v roku 1521 majstri Ján a Imrich Krausovci. Reformácia našla úrodnú pôdu aj v Bardejove. Po konverzii väčšiny meštianstva na novú vieru, rozhodla sa Mestská rada roku 1539 odovzdať chrám evanjelikom. Hŕstka verných katolíkov odbavovala svoje bohoslužby v súkromnom dome Szepesházyovcov na námestí č. 9. Chrám sv. Egídia vymenil počas náboženských bojov niekoľkokrát svojho držiteľa. Roku 1671 sa dostal nakrátko do rúk katolíkov, ale v nasledujúcom roku ho majú na niekoľko mesiacov opäť evanjelici. Na zákrok jágerského kanonika Imricha Koloswáryho ho 22. mája 1672 získali katolíci, aby ho v roku 1678 Tökölyho povstaleckí komisári odovzdali evanjelikom. O niekoľko týždňov po vtiahnutí cisárskej armády do Bardejova je chrám opäť katolícky. Tökölyho poverenec odníma v roku 1682 katolíkom kostoly v meste, no po víťazstve cisárskych vojsk 13. 1. 1687 odovzdáva cisársky generál Csáky Chrám sv. Egídia Michalovi Sorgerovi, farárovi vracajúcemu sa z vyhnanstva. Za povstania Františka II. Rákocziho, rozdelili komisári Melczer, Görgey a Becskeházy v meste kostoly medzi evanjelikov a katolíkov. Evanjelici, ktorých bolo 2000, dostali chrám. Až roku 1711 na sviatok Zjavenia Pána – 6. januára – z príkazu cisárskeho generála Virmonda, dostáva sa Chrám sv. Egídia definitívne do rúk katolíkov.
Z doby reformácie pochádzajú renesančné časti chrámového interiéru: lavice, náhrobné dosky, epitafy (dnes v Šarišskom múzeu), dvere hlavného vchodu, dnes už nefunkčné, a iné. Noví majitelia chrámu sa neriadili nenávistnými pohnútkami, ale umeleckým citom. Ponechali v nedotknutej podobe bočné oltáre a ostatné zariadenie, ktoré nový kult nepotreboval. Postavili roku 1651 iba nový hlavný oltár v ranobarokovom slohu. Veža bola roku 1550 zasiahnutá a zničená bleskom. Pri jej oprave, ktorú robili až do roku 1552, zriadili na najvyššom poschodí ochodzu – vyhliadku so zástreším.
V renesančnom slohu upravili talianski majstri Ľudovít a Bernard Pel z Lugana roku 1564 južné priečelie kaplniek, hlavne atiku. Po požiari v roku 1640 bola aj veža renovovaná v renesančnom slohu. Pretože predchádzajúce zásahy vežu oslabili, presunuli sa z nej zvony v roku 1669 do novopostavenej renesančnej zvonice pred chrámom na námestí. Požiarmi zoslabená veža sa pri zemetrasení v roku 1725 zrútila. Torzo veže bolo až po veľkom požiari roku 1774 zrovnané so strechou, a od tohto roku je bardejovský chrám bez veže. Ďalšie zemetrasenie v roku 1836 ho poškodilo na viacerých miestach a obrovský požiar na Veľkonočný pondelok v roku 1878, ktorý spustošil celé mesto, zničil strechu chrámu natoľko, že boli ohrozené umelecké pamiatky v interiéri. Mestská rada spolu s vtedajším farárom Eduardom Kaczvinszkým vyvinula veľké úsilie, aby sa umelecká klenotnica reštaurovala. Na základe žiadosti sa o potrebe opravy presvedčil osobne minister kultu a školstva a poveril univerzitného profesora Imricha Steindla spracovaním projektovej a rozpočtovej dokumentácie na opravu chrámu. Prípravné práce a lešenie okolo svätyne boli ukončené ešte v roku 1879 a 20. apríla 1880, po bohoslužbách, za streľby mažiarov, bol sňatý hlavný oltár, Golgota a epitafy zo stien. Klenby svätyne boli rozobraté, podobne ako aj obvodové múry hornej časti až do hĺbky 8 metrov. Oporné piliere boli nanovo založené na betónových masívnych základoch v hĺbke 5,5 metra. Reštauračné práce vykonali v dvoch etapách Jozef Weber a po jeho smrti v roku 1880 Viliam Fröde, stavbyvedúci, ktorí pôsobili súčasne aj na rekonštrukcii košického Dómu. V prvej etape, trvajúcej do roku 1884, ukončili svätyňu. Na pamiatku tejto udalosti je pod klenbou svätyne umiestnený nápis: Po smrti Kaczvinszkého sa ujal reštaurácie chrámu jeho nástupca Anton Korányi. V druhej etape boli od základov postavené nové piliere hlavnej lode, nové obvodové murivo hlavnej lode, nové klenby a strechy všetkých lodí, ako aj strechy kaplniek. Reštauráciu ukončili v roku 1898.
V tom istom roku dobudovali aj vežu do súčasnej podoby. Umiestnili v nej opäť zvony a hodinový stroj. Profesor Steindl bol vymenovaný za čestného občana mesta. Obnovený regotizovaný chrám slávnostne vysvätil košický biskup Žigmund Bubics 4. júna 1899. Mohutný organ do chrámu dodala firma Otto Rieger z Budapešti roku 1909. Podľa archívnych záznamov chrám mal už roku 1466 organ i organistu menom Paulus. Ďalší organ bol zhotovený roku 1594 za 1500 fl. Organ z roku 1909 je v poradí už tretím veľkým organom chrámu.
Z bojov v 1. svetovej vojne vyšiel chrám bez najmenšieho poškodenia. V 2. svetovej vojne, pri bombardovaní mesta 5. septembra 1944, bola zásahmi bômb poškodená vitráž a strecha chrámu. Z iniciatívy bardejovského farára, preláta a apoštolského protonotára Gejzu Žebráckeho, boli krídlové oltáre a cennejšie umelecké diela chrámu (i múzea) demontované a zamurované pod chórom a vo veži.
Rozsiahla oprava chrámu sa začala roku 1986. Realizovala sa pri nej oprava krovov, výmena strešnej krytiny na veži i na strechách lodí, nové omietky a obnovili kamenné prvky. Historické zvony Ján a Urban, ktoré roku 1990 pukli, boli v rokoch 1994 a 1995 nahradené novými, rovnako veľkými, odliatymi v zvonolejárskej dielni Marie Tomáškovej – Dytrychovej v Brodku u Přerova. Na obnovu zvonov vznikla v meste Nadácia Egídius – Bardejov, ktorá zabezpečila finančné prostriedky a zrealizovala celú dodávku a montáž zvonice a zvonov do nej.
Dňa 1. 9. 1995, v deň sviatku patróna chrámu i mesta, zaznel hlahol nových zvonov po prvýkrát.
Pre mimoriadne historické i umelecké hodnoty bol Chrám sv. Egídia v Bardejove roku 1970 vyhlásený vládou SSR za národnú kultúrnu pamiatku.
V roku 2000 bol apoštolským breve vyhlásený Dóm sv. Egídia v Bardejove za Baziliku minor.
Postupne bola v Bazilike urobená nová elektroinštalácia, osvetlenie, ozvučenie, výmaľba (lode i svätyňa), vykonal sa archeologický prieskum, rekonštruujú sa oltáre a ďalšie historické prvky. Na máj 2010 je naplánavovaná konsekrácia nového hlavného oltára (obetného stola) a doriešenie celého liturgického priestoru svätyne Baziliky (nová podlaha).
http://www.bardejov.rimkat.sk/nasa-farnost/historia-farnosti/

Stará fara

Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov
Stará fara Bardejov

Ján ANDRAŠČÍK ThDr.

(* 6.8.1799 Lipovce – † 24.12.1853 Bardejov)

Ján Andraščík kňaz, osvetový pracovník, spisovateľ, národný buditeľ.
Po skončení štúdií teológie v Pešti pracoval ako súkromný vychovávateľ, v rokoch 1827-1832 profesor na teológii v Košiciach, v rokoch 1832- 1853 ríms.-katolíc. farár v Bardejove. Bojoval proti alkoholizmu, zakladal spolky miernosti. Udržiaval styky s predstaviteľmi národného hnutia (J. Francisci, M. Hamuliak, Ľ.Hroboň, P. Kelner, J.Kučera a i.). Bol prvým spisovateľom publikujúcim v šarišskom nárečí. Jeho známou veršovanou hrou v šarišskom nárečí je Šenk paľenčeni. Vtedajší mocipáni odsúdili toto dielo ako panslavistický a revolucionársky spis a jeho I. vydanie dali zhabať.
Dr. Ján Andraščík je pochovaný na cintoríne sv. Michala Bardejove.

Osobnosti Bardejova

Pamätná tabuĺa J. Andraščíka
Pamätná tabuľa J. Andraščíka je umiestnená na budove Farského úradu Bardejov

Alexej Alexejevič BRUSILOV

(* 31. august 1853 Tbilisi, Gruzínsko – † 17. marec 1926 Moskva, ZSSR)

Alexej Alexejevič Brusilov bol významný ruský a sovietsky generál a vojvodca. Vyznamenal sa najmä počas prvej svetovej vojny, keď viedol úspešnú tzv. Brusilovovu ofenzívu.
28.júla 1914 napadnutím Srbska začala 1. svetová vojna. Rusku, ktoré sa postavilo a obranu Srbska vyhlásilo Nemecko vojnu už 3.augusta a začalo presúvať svoje vojska do východného Poľska. Nemcov však zaskočila rýchlosť s akou ruské velenie zmobilizovalo niekoľko miliónov vojakov, ruská armáda zastavila postup nemecko-rakúskych vojsk a prevzala iniciatívu na fronte.
Na jeseň 1914 podnikol ruský generál, skúsený taktik Brusilov nečakanú protiofenzívu v Haliči v južnom Poľsku. Zatlačil rakúsko-uhorskú armádu do Karpát a na západ ku Krakovu, 1. decembra 1914 obsadili ruské vojska Bardejov a línia frontu sa roztiahla od rieky Dunajec po rieke Poprad, údolím Tople k Humennému. Prekročenie Karpát a roztiahnutie frontu spôsobovalo nedostatky v zásobovaní a tak ruské velenie rozhodlo o čiastočnom ústupe ruských vojsk. Postupne od 7.decembra 1914 ruské vojska opustili Bardejov a stiahli sa na hrebene Beskýd. Vojna sa načas premenila na vojnu zákopovú. Postavenie R-U armády nebolo dobré a ak by Rusi včas prevelili záložne jednotky a opäť zaútočili, ťažko by sa ubránili a Rusi by iste dobyli nielen Bardejov, ale postúpili by ďalej. Preto Nemci aj keď sami majú problémy na západnom fronte začínajú 7. januára 1915 prisúvať do Karpát a do Haliče svoje vojska, aby pomohli svojim spojencom.

Alois JIRÁSEK

(* 23. august 1851, Hronov – † 12. marec 1930, Praha)

Alois Jirásek bol český prozaik a dramatik, autor množstva historických románov a predstaviteľ realizmu v literatúre. Socha Aloisa Jiráska je umiestnená pred Gymnáziom L. Stöckela v Bardejove (park Aloisa Jiráska).
Pochádzal z rodiny bardejovského kováča a richtára. Študoval v Košiciach, v Bratislave a od roku 1530 na univerzite vo Wittenbergu pod vedením predstaviteľov nemeckej reformácie Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Najmä pod ich vplyvom sa formovala jeho vierouka a kultúrna a vzdelanostná úroveň.

Osobnosti Bardejova


Béla Kéler

(* 13. február 1820, Bardejov - † 20. november 1882, Wiesbaden)

Béla Kéler Píše sa 13. február 1820. Hlavný sudca mesta, Štefan Kéler, spolu s manželkou Annou, rodenou Bothovou sa tešia, pretože početná rodina sa rozrástla o synčeka. Dostal meno Albert Paul. Kélerovci patrili k hornouhorskej protestantskej šľachte. Výsady obdržali od kráľa Leopolda roku 1699 a právom používali vlastný erb. Otec, Štefan bol senátorom mestského magistrátu a školský predstavený evanjelickej cirkvi. Matka sa starala o početnú rodinu a vychovala spolu 12 detí. (V testamente Bélu Kélera sú uvedené mená súrodencov v tomto poradí: Frederika, Štefan, Anna Emília, Antónia, Matilda, Augusta, Apolónia, Ferdinand, Viktor, Jozefína a Amália). Domácnosť u Kélerovcov bola nemecká. Ľudové školy v Bardejove boli do roku 1898 cirkevné a evanjelickí chlapci, ku ktorým patril aj Albert Paul, chodili do školy za evanjelickým kostolom, kde vyučovacím jazykom bola nemčina. Keď malý Albert Paul vyšiel na ulicu počul väčšinou slovenčinu, lepšie povedané zvučný hornošarišský dialekt. Po maďarsky vtedy nevedel a nikdy tento jazyk úplne neovládol, hoci neskôr začal používať krstné meno Béla.
Od malička sa u neho prejavilo hudobné nadanie. S nástupom do školy sa začal učiť hrať na husle u bardejovského regenschoriho, Franza Schiffera. V hre na klavíri bol samoukom. V októbri 1834 ho otec zapísal na evanjelické lýceum v Levoči. V štúdiu pokračuje v Debrecíne, kde na reformnom kolégiu študuje právo a filozofiu a učí sa maďarčinu. Dlho tam nevydržal a vrátil sa na štúdia na evanjelické kolégium do Prešova, kde podobne ako v Levoči viedol študentský orchester. Štúdium práva v Prešove ukončil s výborným prospechom. Podľa predstáv svojich rodičov sa v ďalšom živote mal venovať poľnohospodárstvu. 1. júla 1840 odchádza pracovať na Liptov, potom do Mukačeva a neskôr až do Beskýd. Rok sa takto túlal, no jeho myseľ bola pri hudbe a notách a nie pri obilí a pluhu. Aby splnil priania rodičov, odišiel ešte na veľkostatok do Haliča, kde pracoval u svojho švagra. Večer po práci vytiahol často husle a improvizoval valčíky skomponované za študentských čias. Za štyri roky "gazdovského života" napísal okolo 50 skladieb a po večeroch študoval teóriu hudby od Albrechtsbergera. Kniha "Theorie der Tonkunst" mu bola drahocenným pokladom. Postupne sa rozhodol zanechať hospodárstvo a zasvätiť svoj život hudbe. Pomohla mu i náhoda. Švagor, následkom prírodných katastrof prišiel na mizinu a Kélerovi nezostalo, len sa vrátiť do Bardejova.
Rodičov nenašiel doma, boli vo svojej vilke v Bardejovských kúpeľoch. (Vilka už dnes nestojí) Tu krátko hral v kúpeľnom orchestri a definitívne (rok 1844) sa rozhodol odísť do Prešova a živiť sa hudbou. Dával hodiny, hral v divadelnom orchestri, usilovne cvičil a sporil si peniaze.
Roku 1845 popredné viedenské divadlo "Theater an der Wien", vypísalo konkurz na miesto prvého huslistu. Kéler sa prihlásil a konkurz vyhral. Opúšťa teda domov a rodinu. Profesionálnu hudobnú kariéru začína ako prvý huslista orchestra Theater an der Wien v opere Alessandro Stradella od Friedricha von Flotowa. Tu získava najsilnejšie impulzy pre svoj hudobný rast. Dva roky študuje inštrumentáciu a harmóniu u Schlesingera a kontrapunkt u Simona Sechtera. Na jeho rast a vývoj vplývajú najväčšie hudobné osobnosti Európy ako Berlioz a Meyrbeer, hrá pod taktovkou Gustava Adolfa Lortzinga či Franza von Suppe. Vo Viedni zostal Kéler 9 rokov a tu komponuje aj svoju prvú významnejšiu skladbu, Romantickú predohru – Ouverture Romantique, ktorú dirigent divadla Franz von Suppe vysoko hodnotil a zakrátko ju s orchestrom divadla uviedol na verejnom koncerte. (V prepracovanej podobe vychádza tlačou roku 1872 ako op.75 vo vydavateľstve Spiegel C.J.W. v Lipsku) Od roku 1846 začali v rôznych vydavateľstvách vychádzať Kélerove ďalšie skladby. Jeho popularita a obľúbenosť postupne rástla.
S Viedňou sa rozlúčil roku 1854 a prijal na jednu sezónu miesto dirigenta v berlínskej kapele J. Sommera, už pod menom Béla Kéler. Berlínske publikum si získal svojim valčíkom Hviezdy nádeje – Hoffnungssterne op.17. Ďalší veľký úspech mu zaistí Grosser Sturmgalopp op.12, efektná koncertná skladba, ktorá sa v Berlíne hrávala ešte 23 rokov po Kélerovom odchode.
V septembri 1854 vystúpi v „ Hamburger Tonhale“. Pre túto príležitosť si pripraví valčík Cesty námorníkov – Seemansfahrten op 43. Rok na to je už vo Viedni, kde vedie orchester po zosnulom G.Lannerovi. 2. decembra 1855 diriguje na veľkolepom koncerte v Hietzingu pri Schonbrune svoju rozsiahlu skladbu Noc v Benátkach – Eine Nacht in Venedig. (V pozostalosti sa z tejto skladby zachoval len fragment. Zo zachovalých programov si vieme aspoň čiastočne urobiť predstavu o rozsahu skladby) Ďalšie štyri roky pôsobil ako kapelník vojenskej hudby 10. pešieho pluku grófa Mazzuchelliho, čo mu vynieslo účinkovanie v Pešti, Debrecíne, Brašove a v Síbiu. Roku 1860 sa rapídne zho
V rokoch 1863 až 1866 bol hudobným riaditeľom vojvodu z Nassau vo Wiesbadene. Diriguje kúpeľný orchester, hrá na dvorných báloch a pri iných príležitostiach. V rokoch 1867 až 1870 sa utiahol do súkromia, venoval sa skladateľskej práci. V letných mesiacoch veľa cestoval, koncertoval vo Švajčiarsku a v Paríži.
V lete 1868 odpočíva v Bardejovských kúpeľoch. Počas tejto návštevy usporiadal v kúpeľoch koncert zo svojich skladieb a čistý zisk venoval obyvateľom rodného mesta , postihnutého veľkým požiarom. Po návrate do Wiesbadenu s veľkým úspechom diriguje premiéru svojho valčíka, Na krásnom Rýne spomínam na Teba – Am schönen Rhein gedenk´ ich Dein op. 83. Kvality tejto skladby často prirovnávali k valčíku Johanna Straussa syna, Na krásnom modrom Dunaji. Je to najslávnejšia Kélerova skladba. Obletela celý svet, tlačou vyšla v rôznych nakladateľstvách v Berlíne, Paríži, Miláne či v Londýne. V decembri 1868 stihol ešte v Amsterdame dirigovať rozsiahly cyklus koncertov.
25. júla 1870 je poverený vedením kúpeľného orchestra vo Wiesbadene a na tomto poste zotrvá do decembra 1872. Bez odpočinku neprestajne komponuje jednu skladbu za druhou. Je neuveriteľne pedantný a odkladá tlačený program z každého koncertu, z čoho dnes možno doložiť, že roku 1871 dirigoval spolu neuveriteľných 366 koncertov. Od mája 1872 diriguje orchester vo Wiesbadene už len ako hosť. Voľný čas venuje kompozícii. Spomeňme aspoň valčík Na krídlach lásky – Auf Flügel der Liebe op.93, alebo jeho stý opus, valčík Posledné chvíle šťastia – Die letzten Glückstunden op. 100. V septembri 1874 je angažovaný v Londýnskej opere Coventgarden, kde organizuje a diriguje tzv. „Concerts populairs“. V Londýne uvedie svoje skladby Die schöne Reiterin op.102 , valčík Na brehu Temže – An der Themse Strand op.104 a Krásna Angličanka – La belle Anglaise op.109. Nasledujú koncerty vo „Free Trade Hall“ v Manchestri. Rok na to okrem iných diriguje Berlínskych symfonikov, v júni toho istého roku stojí na čele Gunglovho orchestra v Mníchove, začiatkom septembra je v Zürichu v „Torhalle Pavillon“ a hneď v blízkom Lucerne uvedie sériu veľmi úspešných koncertov. V januári 1975 je to opäť Londýn, kde koncertuje a komponuje ďalších sedem nových skladieb. Po veľkých úspechoch sa vracia do Wiesbadenu, komponuje valčík Od Rýnu po Dunaj op.138, Turecký pochod op.128 a Ruský pochod op.127. Z roku 1877 a nasledujúceho sa nezachovali žiadne informácie. V auguste 1880 v Bardejovských kúpeľoch upravil svoju pieseň z mladosti „Ach Liebste, wen ich bei Dir bin“, ktorá potom vyšla pod opusovým číslom 103. Zachované záznamy hovoria, že roku 1881 absolvoval Kéler 134 koncertov vo Wiesbadene, Berlíne a Lipsku.
Umiera vo Wiesbadene 20. novembra 1882 vo veku 62 rokov, kde je aj pochovaný. Na náhrobnom kameni sú vytesané prvé takty jeho valčíka Na krásnom Rýne spomínam na Teba a nápis „ Béla Kéler, skladateľ a kapelník vojvodu z Nassau, narodený a vzdelávaný v hornom Uhorsku, pôsobil a zomrel vo Wiesbadene.“ Aj v posledných dňoch svojho života myslel na domovinu, na rodné mesto, ktoré miloval a ktorému odkázal svoju hudobnú pozostalosť.
Nemecké noviny „Hamburger Fremdenblat“ s veľkým prehľadom priniesli retrospektívu jeho života, zhrnuli s nadhľadom jeho tvorbu a veľmi kompetentne zhodnotili jeho dielo. Počas 23-ročnej kompozičnej a dirigentskej aktivity získal nasledujúce vyznamenania. Švédsky a Nórsky kráľ Oskar mu udelil zlatú medailu „Literis et artibus“, pruský kráľ Wilhelm IV. mu venoval zlatú ručne zdobenú dózu, nemecký cisár Wilhelm I. ho odmenil zlatou ozdobnou brošňou a vojvoda s Nassau ho ocenil udelením veľkého strieborného kríža „Für Verdienste und Wissenschaft“. Niektoré ocenenia a ich dokumentácia sa zachovali v zbierkach nášho múzea.

zdroj: http://www.muzeumbardejov.sk/keler/



Osobnosti Bardejova

Ulice

V blízkosti


Neprehliadnite:

Evanjelický cintorín Bardejov | evanjelická Humanistická škola | EDYMAX | Elektro rozvodňa | Evanjelický cintorín | Evanjelický cintorín | Evanjelický cintorín | Elektrická rozvodňa | Elektrická rozvodňa | Elektrická rozvodňa | Elektrická rozvodňa- trafostanica | Ekobard a.s.-spracovanie odpadu | Elektrická rozvodňa Bardejov | ELINEX |
Share |