Kliknutím myšky pridržte obraz a ťahaním ho otáčajte požadovaným smerom.

zväčšiť mapu
kostol sv. Anny, ul. Kúpeľná
kostol sv. Anny, ul. Kúpeľná
kostol sv. Anny, ul. Kúpeľná
kostol sv. Anny, ul. Kúpeľná

Pano menu:

Panomio tags:

Januar 1, 2010:

Najkrajšie mesto Slovenska námestie Bardejov Egídius Bardejov Spojená škola Prašná bašta Hrubá bašta Lampový stĺp Školská bašta panorama amfiteáter PANOMIO Juraj Winter Xawax športová hala Hypernova ZS sv. Egídia Vinbarg Družba pod Papierňou, za Rajom, Katovský dom, Radničné, bazilika Minor sv. Egídia, sv. Egídius opát

Panomio odporúča

Sídl. Vinbarg Bardejov

Panomio lang:

Panomio hľadaj:

Napíšte slová s diakritikou a stlačte enter

Verzia projektu:

panomio
(25 jún, 2009)

devalVR

Get DevalVR!

Informácia o panoráme

z Bardejova slobodného kráľovského mesta


Spojená škola J. Henischa, dielne praktického vyučovania

Praktické vyučovanie | Kotolňa K-07 | kotolne Bardejov |

Praktické vyučovanie

Zástupca pre PV: Ing. Jozef Petrus ( zastupcapv@ssjh.sk)

Spojená škola J. Henischa, Slovenská 5, Bardejov

Vojnový cintorín Bardejov – U svätej Anny

Vojnový cintorín je súčasťou civilného cintorína Bardejov – U sv. Anny. Vojnový cintorín vznikol už v roku 1914 a boli na ňom pochovávané obete, ktoré zahynuli v poľných lazaretoch na následky zranení a taktiež aj vojaci, ktorí zahynuli počas vpádu ruských vojsk do Bardejova na prelome novembra a decembra 1914. V roku 1914 tvorilo vojnový cintorín 23 vojnových hrobov. Neskôr 22 hrobov splynulo do jednej šachty (šachta č. 1) a jeden hrob ostal samostatný. Podľa údajov z evidenčných listov bolo v šachte pochovaných 22 rakúsko-uhorských vojakov. Väčšina z nich zomrela na týfus, choleru či záškrt. U všetkých vojakov pochovaných v tejto šachte je známa ich identita a taktiež príslušnosť k vojenskému telesu. V samostatnom hrobe ostal pochovaný rakúsko-uhorský nadporučík Antonín Lamich, ktorý zomrel na následky zranení.
V roku 1915 pribudli na vojnový cintorín ďalšie tri šachty (šachty č. 2, 3 a 4). V šachte č. 2 bolo pochovaných pätnásť rakúsko-uhorských vojakov, v šachte č. 3 bolo pochovaných osem rakúsko-uhorských vojakov a v šachte č. 4 bolo pochovaných deväť rakúsko-uhorských vojakov. Tak ako pri obetiach z roku 1914 aj v tomto prípade väčšina vojakov zomrela na následky poranení a chorôb, ako týfus či zápal pľúc. Jedna z obetí pochovaná v šachte č. 4 rotmajster František Poslušný v opilosti spáchal samovraždu. Podľa evidenčných listov, ktorý obsahuje archívna zložka, na tomto vojnovom cintoríne by malo byť pochovaných 55 vojakov. V súpise vojnových hrobov a cintorínov je však uvedené, že na cintoríne by malo byť pochovaných až 460 vojakov v 67 hroboch (46 jednotlivých, 13 spoločných a 8 šácht). Odkiaľ dospeli žandári k takýmto údajom nie je známe. V zozname totiž v poznámke iba konštatujú:
„Počet mrtvol na hřbitově u sv. Anny a Jakuba neni přesne znám. Hrobová pole (šachty) na hřbitově u sv. Anny uvedená ve starých záznamech byla částečně přeměněna v jednotlivé hroby (v r. 1920 – 21). Tuto přeměnu provedl pravděpodobně civilní hrobník, protože nemohl na propadajíci se šachty sehnati novou hlínu. Tento stav hrobů, bude nyní udržován tak, jak jest v tomto hlášení udáno.“
Na nákrese z roku 1925 je vyznačených 48 jednotlivých hrobov, jedenásť spoločných hrobov a 8 masových šácht. Koľko vojakov je v týchto hroboch pochovaných však archívna zložka neuvádza. Nevyriešenou ostáva tiež otázka, či uvedené číslo 460 pochovaných padlých vojakov je reálne. Vojnový cintorín bol v roku 2004 zrekonštruovaný a nasledujúci rok dňa 11. júna 2005 vysvätený. Na ploche vojnového cintorína boli osadené malé kovové kríže a centrálny kríž s nápisom: Na tomto cintoríne i na ďalších 5 hrobových miestach odpočíva 135 vojakov bývalej rakúsko-uhorskej monarchie a iných krajín, ktorí padli v 1. svetovej vojne 1914 – 1918.
Spomínajme na nich a na mŕtvych všetkých vojen.
Ich osudy nás nabádajú k zmiereniu. V budúcnosti by bolo vhodné na vojnovom cintoríne osadiť informačnú tabuľu, ktorá by informovala o histórii a osude vojnových cintorínov v meste Bardejov a tiež o udalostiach prvej svetovej vojny na území mesta Bardejov.

Smertna hora, alebo pohľad z rakúskych línií

Krutosti prvej svetovej vojny poznačili milióny ľudí po celom svete. Ľudia prišli o majetok, zdravie, stratili svojich najbližších. Krutosti prvej svetovej vojny sa dotkli aj severovýchodného Slovenska a severnej časti okresu Bardejov priamo. Krutosti vojny priamo pocítili aj Rusíni obývajúci obce na severovýchodnom Slovensku po obidvoch stranách terajšej Slovensko – Poľskej štátnej hranice/ Mnohé obce takmer vyhoreli celé, obyvatelia prišli o majetok a mnohí aj život. Samotné mesto Bardejov dobyli ruské vojska 1.decembra 1914. Neskôr sa stiahli a front sa ustálil na prelome rokov 1914-1915 na hraničných Beskydských hrebeňoch, ktoré tvorili vtedy Uhorsko – Haličskú hranicu, dnes Slovensko – Poľskú hranicu. 21.marca v prvý jarný deň roku 1915 začala Ruská armáda novú ofenzívu. Jednotky 48. divízie generála L.G. Kornilova útočili v priestore Nižnej Polianky. V ceste im stala strategická hora Kaštielik z ktorej sa dal kontrolovať priestor od Ondavky pri pramení Ondavy až po Svidník, a na západ k Zborovu. Na druhý deň po začatí novej ofenzívy vzplanuli tuhe boje na svahoch hory Kaštielik, ktorý sa R-U armáda pokúšala udržať. 24. marca 1915 Ruská armáda definitívne dobyla nielen Kaštielik, ale aj Mikulášovu a Jedlinku a zatlačila CK armádu k Smilnu a Šarišskému Čiernemu. Súčasne od Gladyšowa /teraz v Poľskej republike/ cez sedlo Dujavu smerom na Becherov zaútočila aj 49. divízia ruskej armády. Dobyla nielen Becherov, ale aj Chmeľovu a Regetovku a postúpili až po okraj Zborova.
O krutých bojoch o horu Kaštielik hovorí aj výpis z denníka pani Jaroslavy Černé z roku 1915, ktorej manžel, poručík Rakúsko-uhorskej armády František Černý v bojoch o Kaštielik nad Mikulášovou na severovýchod od Bardejova dňa 23.marca 1915 padol...
Píšem opäť denník! Uplynuli už skoro 4 roky. Bože, čo šťastia radosti a zármutku a bôľu som prežila...Dnes píšem, keď už zhasla všetka radosť zo života, keď cítim plnú povinnosť žiť. Aká ta bolesť bude to sa hrozný osud nepýta.
Som vdova! Bože počuješ, to som vdovou v necelých mojich dvadsiatichštyroch rokoch... 23.marec 1915 zničil v okamžiku všetky plány, túžby a nádeje ktoré sme chovali s mojim drahým a jediným Františkom.
Nežije viac! Povinnosť volala a šiel hájiť vlasť. Šiel s kľudnou mysľou a dôverou v Boha statočne do poľa. Veril a dúfal v Boha, že sa vráti zdravý a dôvera ta nás posiľovala obidvoch.
Ja som netrpezlivo doma znášala odlúčenie v najťažších dňoch a on statočne konal v poli čo vlasť prikazovala. Veď vystavali sme si spolu toľko krásnych vzdušných zámkov, že už len spomienka stačila zaplašiť chmáry hroznej skutočnosti. Malý obrázok rodičky božej, pamiatka zo šťastných chvíľ v Jičíne vlieval do môjho srdca dôvernú nádej.
Však sklamala som sa. Pripadám si teraz ako dieťa, keď si spomeniem ako som sa vtedy detinsky k bohu, panne Márii a anjelovi strážcovi modlila. Myslela som, že to ani nie je možne aby nás opustili. Však všetko bolo márne, veď ani záblesk boha v osudný deň chudák asi nepoznal.
Dňa 22. marca vyšiel s kompániou z dediny. Večer v sade spálil všetky moje listy, aby vraj ich niekto nečítal, keby sa s ním niečo stalo. Niekoľkým kamarátom rozdal lístky s mojou adresou. Útočili na blízky vrch Kaštielik. Dole bol potok dosť široký a tak hádzali plecniaky a pušky dopredu a potom preskakovali. František môj, chudák zle skočil a zvalil sa do potoka tak, že nemohol ani vstať. Až po chvíli cely premočený vyliezol na breh a nariekal, že je mu hrozná zima. V neďalekej stodole sa preobliekol do čistého prádla, ale šaty si musel obliecť tie mokré. Do vrchu sa šlo ťažko a museli sa zachycovať pretože to bol príkry kopec. Hore strávili celú noc Františkovi bola hrozná zima a triasol sa po celom tele a od kŕčov sa sotva mohol pohnúť. Poslal si sluhu do dediny pre horúci čaj. Bol taký zmrznutý, že nariekal nahlas. Pozrel sa vtedy k oblohe a prosil: “Bože! Ako dlho ma ešte budeš skúšať, za čo toľko trpím.
Asi medzi 6-7 hodinou Rusi začali prudko strieľať preto naši museli upustiť od postupu a každý kde bol tam zaľahol a vykopal si iba malú ochranu, trochu hliny pred seba. František ležal a ako bolo jeho zvykom palicu, ktorú stále nosil so sebou namieril ako pušku. V tejto pozícií ho sluha opustil. Za chvíľu po jeho odchode bol ranený a to podľa sluhu guľkou do obidvoch lýtok, podľa iných dvomi ránami do stehna. Nariekal a volal, aby ho niekto pomohol odniesť. Prišli dvaja a podľa kadeta Fríbu to mali byť Štande a Sagaser. Tí ho obviazali a ešte ďalší dvaja, Ludvík a ...ho chceli odniesť. Keď ho zdvihli, Rusi spustili tak hrozný oheň zo strojných pušiek , že Štande a Sagaser padli a Ludvík s tým druhým, boli ranení. František ostal zase bez pomoci. Potom nejaký iný Ludvík naňho volal: “Pane Fahnrichu, gúľajte sa k nám!“ František poslúchol a to bol jeho koniec. Nešťastnou náhodou sa gúľal namiesto k ním k nepriateľom a ešte pritom bol ranený do hlavy. Podľa sluhu tri rany mal dostať do hlavy, podľa iných jednu medzi obočie. Pre veľký oheň sa nikto k nemu nepriblížil, takže tam ostal ležať nehybne až do druhého dňa. Asi o desiatej prišiel sluha a videl asi na stopäťdesiat krokov, čo sa s jeho pánom stalo. Či bol pochovaný nikto nevie pretože Rusi to územie 24. marca obsadili.
Taký osud teda stihol teba jediný Františku môj, za všetku Tvoju dobrotu, ktorú si každému preukazoval. Tam zaniklo všetko naše šťastie. Tam zborili sa zámky, ktoré sme spolu s takou nádejou budovali. Dotĺklo srdce, ktoré žilo len pre mňa. Som teraz opustená a čo môžem čakať viac od života. Nič! A predsa mám povinnosť žiť pre jeho dieťa...
Len ne dvoch cintorínoch v okolí Nižnej Polianky je pochovaných 574 ruských, rakúskych, maďarských, haličských či rumunských vojakov a na cintoríne pri Mikulášovej ďalší, ktorí padli len za tri dni bojov o jedinú horu v Beskydoch o horu Kaštielik, ktorá vtedy dostala prívlastok - Smertna hora.
Ďalšie stovky vojakov sú pochované na cintorínoch vo Vyšnej Polianke, Chmeľovej, Stebníku, Zborove, Šarišskom Čiernom, Hažline, Andrejovej, Bardejove a ďalších dvadsiatich obciach okresu Bardejov. Pripomínajú smutné časy 1. svetovej vojny, ktorá sa so všetkou krutosťou dotkla aj okresu Bardejov..

Huďa Ján Zdroj textu: http://www.rusin.sk/data/att/3125_subor.doc

Prezvedný oddiel, alebo spomienky z ruských línií.

Spomienky generála Němca na pôsobenie v okrese Bardejov.
Pred 90-timi rokmi v jarnej ofenzíve v roku 1915 ruská armáda dobyla opäť časť slovenského územia a frontová línia prebiehajúca aj terajším územím okresu Bardejov sa ustálila na čiare z poľského Regetowa cez Stebnícku hutu , Zborov, Šarišské Čierne...a ďalej na východ. Ešte v Poľskom Tarnowe bol s príslušníkov jednotlivých rôt Českej družiny utvorený prezvedný oddiel, ktorý bol po výcviku odvelený po začatí novej ofenzívy na dobyté Slovenské územie. Príslušníkom oddielu bol aj Matej Nemec , ktorý 25.marca 1915 pri Nižnej Polianke prekračuje hranice a vstupuje na územie budúcej Československej republiky. Aj na svoje pôsobenie na území terajšieho okresu Bardejov spomína:
Sneh ešte ležal v roklinách, keď sme hneď po veľkonočných sviatkoch roku 1915 boli na pochode do Karpát. Po ceste vyhriatej jarným slnkom sa nám dobre išlo, ale na tienistých miestach sme sa museli brodiť v blate. V Krempnej/ asi 20 km od Nižnej Polianky pozn. J.H./ miestami musel Toník Čila pochodovať takým spôsobom, že keď chcel urobiť krok musel s rukami ťahať topánky súčasne s nohami s bahna. Aj napriek tomu sa nám išlo celkom veselo a so spevom.
Po vysokom a širokom hrebeni sa tiahla haličsko-slovenská hranica. Keď sme cez ňu prechádzali na každom kroku sme videli stopy krutého boja. Dediny po obidvoch stranách hranice boli úplne vypálené.
Na tretí deň náš sokolský výzvedný oddiel dorazil do Niklovej / dnes Mikulášová, pozn. J.H./, kde bol štáb 48 divízie ruskej armády. Veľmi srdečne nás privítal generál Lavr Georgevič Kornilov. Vedeli sme, že nás má rád a tiež to preukázal starostlivosťou o nás, aby sme zbytok cesty vykonali v noci, pretože terén zo strany nepriateľa bol úplne otvorený a nepriateľ mal zo Zborovského hradu všetko ako na dlani.
Ubytovali sme sa v Komlospataku /Chmeľová pozn. J. H./, kde mal sídlo štáb Očakovského pluku, ku ktorému sme boli ako prieskumníci pridelení.
Tak už sme konečne na Slovensku, na území nášho budúceho štátu. Kto by s toho nebol nemal radosť. Veď obsadenie ďalšieho územia je na dosah ruky a to bude mať veľký vplyv na našich ľudí doma a v Rakúsko-Uhorskej armáde. Videli sme to vtedy príliš ružovo.
Ale bolo sa tiež z čoho radovať. Bývali sme v chalupe slovenskej rodiny ako u svojich vlastných. Mali dosť veľké hospodárstvo a tak celé dni pracovali na poli a doma nechali všetko otvorené a nám hovorili, aby sme si hospodárili sami. Nič sme im samozrejme nezobrali a čo bolo treba sme si s nimi vymieňali. Nás zásoboval pluk, len variť si musela každá partia sama. Varenie sa konalo pochopiteľne len v noci, pretože vo dne po každom dymiacom dome rakúsky delostrelci zahájili streľbu. Vo dne sme našim hospodárom vozili drevo z pánskeho lesa porezali ho a naštiepali. Za to sme dostávali údené mäso a nakladanú kyslú kapustu. Žili sme si celkom dobre ale chodili sme aj na rozviedky. Chodili sme každú noc, ale nie všetky partie naraz. Našou úlohou bolo mimo iné aj znepokojovať nepriateľa.
To sa na širokej fronte neďaleko drôtených prekážok nepriateľa urobia malé kryty, dosť vzdialené jeden od druhého, aby bol človek dosť chránený proti paľbe pušiek a guľometov. Delostrelecká paľba v takom prípade nehrozí, pretože delostrelci sa neodvažujú strieľať tak blízko pred vlastné línie. Keď už sú všetci našinci zakopaní, začnú strieľať z pušiek, hodia niekoľko granátov a vykríknu niekoľko ruských povelov. V tuto chvíľu je celá rakúska fronta v ohni. Rozsrší sa množstvo svetlíc rôzných farieb ako za svätojánskej noci, reflektory krížujú terén, štekajú guľomety. Okolo jednej hodiny v noci táto muzika prestáva a pomaly stíchne celkom. Rozviedčici sa ešte za ranného šera vracajú domov.
Od zajatcov sme sa neskôr dozvedeli, že za tri noci nášho znepokojovania vystrieľali rakúske jednotky na našom úseku takmer všetko strelivo. Ruský postup by sa v tejto situácii nemohol stretnúť s vážnejším odporom. Ale Rusi nezaútočili.
Naša prieskumná činnosť bola spojená aj s komickými zážitkami. Spomínam si, že nato naše znepokojovanie nepriateľa štábny kapitán Uspenskij vymyslel zvláštny guľomet. Nechal urobiť veľkonočný rapkáč s oceľovým perom a ozubeným kolesom. Keď sa točilo s kľukou rapčal ako guľomet. Ale nepriateľ sa nedal takto dlho klamať. A tak brat Douda od tretej roty, ktorý mal túto „zbraň“ na starosti udržal dosť výsmechu až ju nakoniec zahodil. ...
... Na fronte sa človek tiež stretáva s novými ľuďmi. Nadviazali sme tiež kontakt s rozviedčikmi Očakovského pluku. Tak sme sa dozvedeli, že na jednom mieste pred rakúskymi líniami sú umiestnené fugasy /míny pospájané drôtmi/. Rafinovaná vecička! Drôt v tráve nevidíš, pri postupe o neho zakopneš a hneď všetko v blízkom okolí letí do vzduchu.. Tak sme sa rozhodli tie zákerné nástrahy zneškodniť.
Čo je k tomu potrebné? Predovšetkým tma. Za tmy sa dostanete až k nebezpečným drôtom. Priviažete k ním dlhé povrazy a ustúpime asi o päťdesiat krokov. Keď ležíme za nejakou medzou alebo terénnou vlnou na tichý povel postupne ťaháme za povrazy. Fugasy vybuchujú a rakúska fronta zahajuje dlhú paľbu, pretože sa nepriateľ domnieva, že výbuchy spôsobilo útočiace ruské vojsko. Za svitania, keď všetko utíchne vraciame sa veselo domov. Naša činnosť, ale nebola vždy tak úspešná. . Aj posledná rozviedka v Stebníku pod vedením Uspenského skončila nezdarom. Pripravili sme pascu na rakúsku poľnú stráž. Veliteľ však dal svoj obľúbený povel „Chlapci, urá!“ predčasne, skôr než skupina brata Šveca došla na miesto, kde mala odrezať ustupujúcim Rakúšanom cestu.
Skoro na to koncom apríla 1915 Nikolaj Uspenskij od nás odišiel k delostrelectvu. Neradi sme sa sním lúčili a mali sme ho aj napriek niektorým jeho chybám radi. A okrem toho to bola zmena k horšiemu. Na jeho miesto totiž prišiel neschopný a pohodlný poručík Brovko, dovtedajší pobočník veliteľa Českej družiny.
„Chlapci viete čo vlastne Austrijáci oslavujú?“ opýtal sa ktosi deň po návrate z rozviedky vedenej bratom Švecom na ktorej nás prekvapil jasavý hlahol v rakúskych zákopoch. Mysleli sme si, že tam oslavujú prvého mája. Ale kdeže, oslavujú víťazstvo pri Gorliciach. Nemci tam zahájili ofenzívu a hneď v prvý deň prelomili frontovú líniu. Bolo jasné, že dní nášho pobytu na Slovensku sú spočítané a náš sen o víťaznom postupe do matičky Prahy sa mení v istotu ústupu.
Ale aký to bol ústup. Situácia sa menila každú chvíľu. Najprv 2. mája k večeru dostávam rozkaz, aby som ako veliteľ hliadky vystriedal ruskú rotu na cintoríne v Zborove. V Komlospataku, kde už sa zhromažďuje celý Očakovský pluk mi jeho veliteľ nariaďuje roztiahnuť našu hliadku po fronte a občasnou streľbou jednotlivcov predstierať, že ruské zákopy sú normálne obsadené.. Ale o druhej v noci prichádza rozkaz stiahnuť sa do Komlospataku.. Tu je už celý sokolský výzvedný oddiel a spoločne ustupujeme na haličsko-slovenskú hranicu. Tam na hrebení stojí šestnásť ruských poľných diel pripravených k paľbe. Pretože nemali pechotnú ochranu chceli sme pri nich zostať. “To je pekne, ale ja žiadnu ochranu nepotrebujem, vy ste Česi a Vám hrozí zajatie. Keď sa Vám dnes podarí prejsť Žmigorodom budete zachránení“. Žmigrod leží asi 30 km od Nižnej Polianky smerom na Jaslo v Poľsku pozn. J.H./
Po týchto slovách sme neotáľali a vybrali sme sa naprieč terénom udávaným smerom. Za chvíľu nás zastavila kozácka hliadka s tým, že Žmigorod je už obsadený Nemcami a my máme jedinú šancu na ústup po lesnej ceste smerom na Duklu /poľské mestečko pozn. J.H. /. Po nejakej chvíli bola aj tato cesta pod obstrelom nepriateľského delostrelectva a my sme spoznali čo dokáže panika. Po niekoľkých výbuchoch granátov ruskí pohoniči muničných vozov prerezali postroje a ušli na koňoch, čím ruské dela mali zatarasenú cestu. Nepomohlo ani preklínanie a ruskí delostrelci museli svoje dela zničiť. Keď sme večer vyrazili z lesa asi štyri kilometre od Dukli objavila sa ďalšia hliadka s jóbovou zvesťou: „Pred pol hodinou Duklu obsadili Nemci!“ Neostávalo nám nič iné, len znova odbočiť do hôr. Mali sme toho dňa v nohách takmer sedemdesiat kilometrov dlhý pochod, keď sme konečne prenocovali v dedinke Chýrová u akejsi cigánky a jej podnajomníčok – bĺch...
Takto spomína na svoje pôsobenie na území Slovenska a okresu Bardejov vtedy desiatnik Matej Nemec dobrovoľník z Českej družiny.
Rusíni žijúci v obciach obsadených ruskou armádou prijali kladne českých, ale aj ruských vojakov a slovanská vzájomnosť a jazyková blízkosť umožnila nadviazať priateľské vzťahy s obyvateľstvom.
Matej Nemec patril medzi prvých osemsto dobrovoľníkov, českých občanov žijúcich v Rusku a ruských občanov Českej národnosti, ktorí utvorili v októbri 1914 v Kyjeve štyri bojové roty Českej družiny v Rusku. Do družiny sa postupne hlásilo stále viac a viac nielen Čechov, ale aj Slovákov a jednotka sa rozrástla na sedemdesiat tisícovú armádu Československých légií v Rusku. Matěj Němec po návrate domov, do už novovzniknutej Československej republiky, v roku 1920 ostal slúžiť v armáde a dosiahol hodnosť generála. Počas druhej svetovej vojny bol internovaný v koncentračnom tábore Buchenwald. Po oslobodení pokračoval v práci v armáde až do odchodu do dôchodku v roku 1949. Od čias spoločného pôsobenia v Československých légiách v Rusku sa priatelil s gen. Ľudvíkom Svobodom, neskorším ministrom obrany a prezidentom Československej republiky.
Huďa Ján Zdroj textu: http://www.rusin.sk/data/att/3124_subor.doc

Kotolňa K-07

Kotolňa K-07 sa nachádza na ulici Kúpeľná. Celkový výkon kotolne je 4,49 MW.
Teplom zásobuje tieto bloky:
  • ul. Slovenská E, C, D
  • Dlhý rad B/1, B/2, B/3, B/4,
  • Bardbyt

Kotolne:


Neprehliadnite:

Spojená škola Juraja Henischa | sv. Florián | Spojená škola J. Henischa, dielne praktického vyučovania | SPP | Slovenská sporiteľňa, Daňový úrad | Socha slobody | Spojená škola J. Henischa, telocvičňa | Spojená škola J. Henischa, asfaltové ihrisko | Spojená škola J. Henischa, trávnaté ihrisko | Spojená škola J. Henischa, PK elektro | Spojená škola J. Henischa, parkovisko | Sklad soli, Colnica, Štátny archív | Staré zvony: Urban a Ján | Spojená škola J. Henischa, Jedáleň, kuchyňa Hasppo | Spojená škola J. Henischa, INF 1, INF 2 | Spojená škola J. Henischa, vrátnica | Spojená škola J. Henischa, tenisové ihrisko | Spojená škola J. Henischa, hlavný vchod | Spojená škola J. Henischa, chodba | Spojená škola J. Henischa, Hasppo jedáleň | Sázavského - mestská plaváreň | Sídlisko Družba- ZŠ s MŠ Pod Papierňou 1 | Sládkovičova 4 | Sázavského ulica - obytný blok | Sázavského ulica - obytný blok | Sázavského - obytný blok 1 | Sázavského - obytný blok | Sídlisko Vinbarg- Základná škola | Saleziáni Don Bosca, Bardejov - Oratórium | Stredná priemyselná škola, SPŠ | Slovenský Červený kríž v Bardejove | Spojená škola Juraja Henischa | Spojená škola Juraja Henischa- parkovisko | Sazávského- bloky | Sazávského 4 | Sazávského 2 | Sazávského-parkoviská | Semafor, zábava pre deti | Semafor, cestná dráha | Semafor zábava pre deti | Semafor, brána | Semafor, príjemne posedenie | Semafor občerstvenie | Semafor posedenie | SPC Bardejov | Strešné krytiny Bardejov | SNAHA | Saleziáni ihrisko | Spojená škola | Stavebniny Bardejov | Suzuki Bardejov | Skanzen | Skanzen Bardejovské Kúpele | Stavebniny Bardejov | Slovnaft - čerpacia stanica Bardejov | Slovnaft, čerpacia stanica | sv. Kríž Bardejov |
Share |