Barok
(barocco – portugal. slovo, perla nepravidelnej formy, krivá), nový myšlienkový a kultúrny prúd, šíri sa z Talianska a Španielska v 16. – 18.stor. Od druhej polovice 16. stor. v európskom umení sa rozvíja tvorba, ktorej cieľom nie je zachytiť bezprostredný obraz skutočnosti, ale zdôrazniť duchovné a prírodné princípy, ktoré stoja za poznávanou skutočnosťou a ovládajú ju. Barok =umenie protireformácie a obnovenie moci cirkvi. Literárny barok vychádza z baroka výtvarného, ktorý narúšal, krivil, deformoval klasickú harmóniu barokovou dekoratívnosťou, pompéznosťou(nádherou) a patetickosťou (vznešenosťou, nadnesenosťou). V móde sa prejavil dlhou kučeravou parochňou, oblek s množstvom čipiek, na krku hodvábna šatka, biele pančuchy a topánky na opätku). Centrom kultúry au menia boli panovnícke dvory a prepychové šľachtické paláce. Autori pochádzali z radov kňazov, učencov, mešťanov.
Spoločenská situácia - tridsaťročná vojna, turecké vpády, protihabsburské povstania, náboženské nepokoje medzi katolíkmi a evanjelikmi, vzrastajúci sociálny útla, ktoré viedli k pesimizmu, beznádeji, zúfalstvu, nedôvere v pozemský život. - o vzdelanosť a osvetu sa starali rehole františkánov, piaristi a jezuiti, ktorí mali svoje centrum v Trnave, práve tu vznikla univerzita s kníhtlačiarňou. Strediskom vzdelania evanjelikov sa stal Prešov a Bratislava.
Znaky baroka: 1.Beznádej, pesimizmus, strata dôvery v pozemské hodnoty – obrat od pozemského života k nadpozemskému (viera). 2. Zmyslový , pozemský svet sa chápal ako odraz, znak, symbol duchovného, nadpozemského sveta, z toho vyplýva viera v záhrobný život. 3. Barok je charakteristický protikladmi: túžba po živote – strach zo smrti, myšlienka na večnosť – svetská radosť, nadpozemský svet – idea o večnom živote, pozemský svet charakterizuje pominuteľnosť, márnosť, ničotnosť (vanitas vanitatum = márnosť nad márnosť) 4. Cirkevný literárny barok sa vyznačoval vysokou štylizáciou a abstrakciou skutočnosti. Svetský barok ponúka naturalistický pohľad na skutočnosť. 5. Napätie a protiklady baroka sa odrazili v štylistike. a)Dekoratívny, pompézny, patetický štýl, veľká obľuba v používaní trópov a figúr (synonymá, symboly, metafory, alegórie, hyperboly, prirovnania, zdrobneniny, perifrázy, antitézy, oxymorá) b)Ľudový barok využíva jednoduchý štýl. Táto literatúra je určená širšej čitateľskej verejnosti.
Predstavitelia: J.A.Komenský(192 – 1670) – je tvorcom moderného výchovného systému. Vzdelanie patrí všetkým bez ohľadu pohlavia , rod a vek. Dôraz kladie na rovnomerné rozvíjanie rozumu, citu, charakteru a mravnej ušľachtilosti, rovnakú pozornosť treba venovať telesnému zdraviu. Didaktica magna(Veľká didaktika)- rozoberá otázky výchovy a vzdelania, dôraz kladie na zmyslové poznanie, priamu skúsenosť, materinský jazyk. Násilnú disciplínu a bezohľadné tresty má nahradiť dobrý príklad a láskavosť. Škola má byť dielňou ľudskosti. Komenský veril, že iba vzdelané a mravne vyspelé ľudstvo je schopné zabezpečiť večný mier medzi národmi (pansofista.) Ďalšie diela: Informatorium školy mateřské, Brána jazykov otvorená, Svet v obrazoch, Labyrint sveta raj srdca Matej Bel (1684 – 1749) – uznávaná vedecká osobnosť, rodák z Očovej, Veľká ozdoba Uhorska, priekopník moderných vedeckých metód, Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku – opisuje uhorské stolice, ich obyvateľstvo, zvyky, jazyk.
Hugolín Gavlovič (vlastným menom Martin Gavlovič) (* 11. november 1712 Czarny Dunajec, Poľsko – † 4. jún 1787 Horovce) bol slovenský kňaz a spisovateľ. Svojou tvorbou sa radí do obdobia barokovej literatúry. Hoci sa narodil v Poľsku a zrejme mal i poľské korene, od útleho detstva žil na Slovensku. Vzdelanie získal v školách v Trstenej a v Žiline, a po dokončení štúdií vstúpil v roku 1733 do františkánskej rehole, kde ho priťahoval mravný ideál dobrovoľnej chudoby a pomoci slabším. V tomto období si aj zmenil občianske meno Martin na rehoľné Hugolín. V roku 1738 ho vysvätili za kňaza, potom pôsobil ako kazateľ v Žiline, Pruskom a v Horoviciach. Keď ochorel na pľúca, chodil sa liečiť do hôr na salaše, kde vznikol i námet pre dielo. Aj keď bola jeho tvorba rozmanitá a početná, mnoho jeho diel nebolo vydaných tlačou, ale ostalo v rukopisnej forme, pričom veľa rukopisov sa stratilo. Svojou tvorbou dokázal potenciál slovenského jazyka v jeho pred spisovnej forme.
Kým Valaská škola je návodom pre pozemskú človekovu púť. Škola kresťanská na ňu nadväzuje v intenciách kresťanského svetonázoru o posmrtnom živote. “Valaská škola”- životná skúsenosť spísaná medzi pastiermi na salaši. Za cieľ si kladie “vyškoliť” čitateľa v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov. Ponúka čitateľom bohatstvo mravných naučení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach náboženských a najmä laických, svetských, občianskych morálnych zásad, podliehajúcich i vymykajúcich sa normám barokovej hierarchie ľudských a spoločenských hodnôt (“mravúv stodola”). Mravné naučenia a praktické rady sa zaoberajú: - vzťahmi jednotlivca k bohu, blížnym a spoločnosti, - ľudskými cnosťami a necnosťami, povahovými nedostatkami, poverami, vzdelaním, spoločenským správaním, vlasťou, - manželstvom, rodinou, deťmi, - priateľstvom, prácou, pokojom, vojnou, - bohatstvom, chudobou, vrchnosťou, poddanými a sociálnymi problémami v najširšom zmysle slova. - oslava dobra a kladných hodnôt života a odsudzovanie zla a záporných javov - obdiv, láska k chudobe a antipatia voči pánom a boháčom, ktorá sa mení na kritiku ich života, morálky a vzťahu k poddaným. Prameňom mravných naučení a praktických rád nie je len biblická, antická, stredoveká, humanistická a baroková literatúra, ale aj autorove vlastné skúsenosti, zážitky a pozorovania nadobudnuté v styku s jednoduchými ľuďmi a vznešeným panstvom.
Valaská škola má slúžiť ako “mravoučný kódex” čitateľom všetkých spoločenských vrstiev, ale etické ideály jej didakticko-reflexívnych básní sú veľmi blízke alebo celkom totožné s etikou sociálne utláčaných vrstiev. Z pasívneho františkánskeho kultu a glorifikácie chudoby sa rodí aktívny vzťah k chudobnému poddanému ľudu, zmysel pre jeho sociálne túžby a potreby a ostrá spoločenská kritika. Nejde len o didaktické, ale aj o zábavné čítanie poloľudovej populárnej literárnej produkcie.
Básne Gavlovičovej skladby by sa dali rozdeliť na tri tematické okruhy: vzťah k Bohu, k ľuďom a k svetu. Motivický a tematický vzťah k Bohu obsahuje motívy a tematiku náboženského charakteru (správanie kresťana voči bohu, vlastnosti dobrého kresťana, svetská pominuteľnosť, smrť, záhrobný život a pominuteľnosť). Človek sa má báť boha a slúžiť mu. Musí žiť cnostne a statočne a starať sa viac o dušu ako telo. Pozemské veci sú premenlivé, pominuteľné a márne. Zapríčiňujú nešťastie a záhubu. Škodlivá je i telesná krása. Túžiť po pominuteľných svetských veciach znamená bláznivosť. Smrť je nevyhnutná, ale netreba sa jej báť. Vo večnom živote ponížený stanú sa povýšenými. Odsúdeniahodná je poverčivosť, najmä viery v sny a veštenie. Motivický a tematický okruh vzťahu k ľuďom zahŕňa motívy a tematiku, ktoré si všímajú osobný život a jeho zaradenie do ľudskej spoločnosti (ľudské vlastnosti, cnosti a necnosti, šťastie, zdravie, životospráva, hygiena, výchova, vzdelanie, správanie, priateľstvo, manželstvo, vzťahy medzi rodičmi a deťmi, medzi starými a mladými a vôbec medzi ľuďmi). O kladných i záporných ľudských vlastnostiach rozmýšľa Gavlovič v rámci rozmanitej tematiky, ale venuje im aj samostatné básne. Z cností vyzdvihuje dobré mravy, čisté svedomie, múdrosť, sebapoznanie, sebaovládanie, pracovitosť, vďačnosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, skromnosť, trpezlivosť, opatrnosť, predvídavosť, ústupčivosť a málovravnosť. Z necností odsudzuje nemravnosť, chlipnosť, lenivosť, márnivosť, pachtenie po hodnostiach, samochválu, pochlebovanie, pokrytectvo, pýchu, klamstvo, faloš, skúposť, závisť, ohováranie, veľavravnosť, hašterivosť, nenávisť, zlobu, prchkosť, hnev a ukrutnosť. Veľa miesta venuje opilstvu. Opilstvo škodí rozumu i zdraviu a zapríčiňuje biedu. Na opitého človeka je aj nepríjemný pohľad.
Metodický a tematický okruh vzťahu k svetu zahŕňa motívy a tematiku, ktoré sa orientujú na spoločenskú i sociálnu problematiku v širšom i užšom zmysle slova. Statočná a tvorivá práca je matkou všetkého, čo vidieť na svete. Utužuje zdravie, silu a prinášajú úctu. Najviac si ceníme veci nadobudnuté prácou. Práca sa má vykonávať bez prinútenia a s usilovnosťou, ale nenáhlivo. Osvieženie prináša odpočinok a veselosť. Človek sa nesmie dať odradiť od práce pri prvom neúspechu. Nesmierny význam pre ľudskú spoločnosť má sedliacka práca. ·K najväčším dobrodeniam na svete patrí pokoj a mier a k najhroznejším nešťastiam nepokoj, rozbroje a vojny. Svet speje k skaze, lebo v ňom vládne neprávosť a rozbroje. Rozbroje robia nespokojní ľudia , ktorí sú v čase pokoja smutní. Zdrojom starostí, nepokojov je aj ľudská túžba po osobnom vlastníctve, náchylnosť k zlému a namáhavá práca. Formálna stránka skladby
Jednotlivé časti
Veršovaná skladba sa začína úvodom, v ktorom je niekoľko častí (napr. Zmysly učitelúv o dobrých mravoch s dvojveršiami podľa Senecu, Ovídia, Plauta, D. E. Rotterdamského a i. Po úvode nasleduje 22 “pastierskych nót” t.j. častí, celkov (oddielov, kapitol). Každá časť sa začína “pastierskou nótou” - pastierskym spevom o nejakom výjave najmä zo Starého zákona. Starozákonní pastieri (Ábel, Jabel, Jakub, Mojžiš, Jozef a i.) spievajú o udalostiach zo starozákonného pastierskeho života. V mnohých spevoch vidieť, že ide o slovenský salaš, bačov, valachov a ich ťažký život ( najmä 2., 12., 15., 17., 18. a 21. spev). Spevy majú dynamizujúci charakter. Naznačujú “kresťanský beh života” od Starého k Novému zákonu. Za pastierskou nótou je 59 samostatných, obsahovo od seba nezávislých didakticko-reflexívnych “konceptov”, t. j. básní (“mravné naučenia”) s tzv. nápadkami v podobe názvov. Pod “pastierskymi nótami” sa tu teda myslia aj jednotlivé časti(oddiely, kapitoly) skladby aj ich úvodné spevy. Po 21. časti nasleduje “Prídavek” (59 didakticko-reflexívnych básní bez úvodnej “pastierskej nóty”). Skladba je teda vybudovaná na číselnej kompozícii (22 oddielov). V celej skladbe je 1298 didakticko-reflexívnych básní (konceptov). Skladba sa končí záverom, ktoré predstavujú eschatologické básne napísané v dvanásťslabičnom verši ( O smrti, O súde posledném).
Štýl a štylistické a jazykové prostriedky
Didakticko-reflexívna poézia je typom poézie, ktorá pomocou konkrétnej mravnej alebo nemravnej udalosti vyvodzuje ponaučenie a učí základom etiky. Kompozícia
Kompozícia didakticko-reflexívnych básní má skoro jednotný tvar: prológ (titul básne, presnejšie - motto, vedúca myšlienka básne vo funkcii titulu, písaná na pravom alebo na ľavom okraji básne), jadro (prvých 5 dvojverší, resp. prvých 10 veršov) a epilóg (záver, posledné dvojveršie). Titul (motto) hrá veľmi dôležitú úlohu. Tvorí s vlastnou básňou neoddeliteľný harmonický významový celok, lebo obsahuje jej vedúcu myšlienku. Titul býva prevažne veršovaný a reflexívneho charakteru. Má väčšinou formu aforizmu. Jadro je prvou a pritom podstatnou časťou vlastnej básne. Významovo nadväzuje priamo na titul, lebo rozvíja, rozširuje reflexívnou formou myšlienku, ktorá je v ňom obsiahnutá. Jednotlivé myšlienky v jadre a vôbec celej básni sa formálne realizujú prevažne dvojveršiami. Tieto dvojveršia sú nositeľkami autorových etických náhľadov (najmä svetského charakteru) a kritických postojov skutočnosti (napr. sociálnej kritiky, sarkazmu a satiry). Záver je druhou, ale veľmi významnou časťou básne. Predstavuje premyslenú pôsobivú reflexívne formovanú pointu, v ktorej sa duchaplne vyhrocuje a vyvrchoľuje vedúca myšlienka básne. Medzi jadrom a záverom (pointou) je zväčša vzťah. Pointa býva náboženského a najmä laického, svetského mravoučného charakteru. Neraz sa v nej koncentruje aj kritika rozmanitých záporných javov ľudského života a slovenskej skutočnosti (opilosť).
Forma strof didakticko-reflexívnych básní je dvanásťveršová. Dvanásťveršia sú graficky rozdelené na dvojveršia. Verš je dôsledne štrnásťslabičný. V didakticko-reflexívnych básňach sú koncové rýmy. Ide o združený rým (aabb). Didakticko-reflexívne básne sú napísané severozápadoslovenským nárečím s českými jazykovými prvkami. V jazyku sa spájajú tradičné jazykové prostriedky s jazykovými prostriedkami z ľudovej reči.