Absurdná dráma
- vzniká a rozvíja sa v 50. rokoch 20.st.,
Znaky:
Absurdná dráma sa niekedy nazýva aj antidráma, pretože porušuje klasickú kompozíciu drámy. Chýba v nej súvislý dej, zápletka, motivácia konania postáv, rozuzlenie a záver. Nie je rozdelená na dejstvá. Charakterizovala ju nihilistická koncepcia života i človeka, vychádzala z existencialistickej filozofie Ľudský život akoby nemal zmysel, neexistuje schopnosť komunikácie, prevláda pocit odcudzenia, hrdina je obyčajne osamelý človek, je neschopný komunikovať s inými postavami. Devalvácia jazyka – neslúži jazyk na dorozumievanie, pretože monológy sú nelogické, chaotické, reč v dialógoch nenadväzuje na jednotlivé repliky. Je veľmi subjektívna - zobrazuje najmä pocity a život jednotlivca. Prebiehajúci príbeh je neskutočný až absurdný a odohráva sa v neurčenom čase a na neznámom mieste. Častým javom v absurdnej dráme je opakovanie sa situácií - autori tak chcú poukázať na monotónnosť a kolobeh života a tak vytvárajú pocit beznádeje. Je to spôsobené aj tým, že hry majú veľakrát rovnaký začiatok aj koniec. Dej sa skladá v množstva rôznych obrazov a výstupov, ktoré však nie sú dejovo pospájané. Scéna v divadle je často veľmi jednoduchá - nemá kulisy a má veľmi málo rekvizít. Postavy sú absolútne netypické. Autori ich zobrazujú v cudzom a pre ne nepochopiteľnom svete. Vzťahy medzi postavami sú absurdné a nezvyčajné, postavy medzi sebou nevedia komunikovať. Veľmi často sa vyskytujú monológy postáv, ktoré síce nasledujú za sebou, ale nenadväzujú logicky, čo spôsobuje nízku zrozumiteľnosť. Konanie postáv tiež často nekorešponduje s ich slovami. Postavy sú osamelé a uvedomujú si, že nežijú v reálnej skutočnosti. Nežijú plnohodnotným životom, často konajú bezcieľne. Postupne to speje až k odcudzeniu samého seba. Postavy sú podriadené modernej dobe, ktorú však vnímajú ako niečo, čo ich ohrozuje. Na rozdiel od ostatných, či už dramatických alebo iných literárnych diel, sa v absurdnej dráme nevyskytujú hrdinovia, v absurdnej dráme sa často hovorí o antihrdinoch, ktorí sa správajú absurdne a až groteskne.
Samuel Beckett (1906 - 1989) - držiteľ NC je írskeho pôvodu, ale väčšinou je považovaný za francúzskeho prozaika a dramatika - od roku 1937 žil vo Francúzsku Tvorba: Čakanie na Godota
- hra nemá dejovú líniu
- na opustenej ceste sa stretávajú dvaja tuláci – Estragón a Vladimír
- medzi nimi sa odvíja chaotický dialóg, z ktorého vyplýva, že čakajú na nejakého Godota
- ten by mal zmeniť ich životné osudy
- počas ich replík prichádza na scénu dvojica Pán Pozzo, ktorý vedie na reťazi otroka Luckyho. Kým pán sa správa povýšenecky, sadisticky, otrok je pokorný, pasívny
- postavy majú francúzske, slovanské, anglické a talianske meno, akoby autor pocit svojich postáv zovšeobecnil na všetkých ľudí na svete. Prichádza nový deň, ale nič sa nevyrieši
- hra pokračuje a na konci dejstva sa objaví chlapec ktorý oznamuje, že pán Godot dnes nepríde, ale že príde až zajtra
- druhé dejstvo predstavuje tú istú scénu a tými istými postavami, len pán je slepý, preto je odkázaný na pomoc otroka
- postavy opäť opakujú banálnu frázu že čakajú na Godota, ktorý ani v závere hry neprichádza
- divák sa nedozvie kto je Godot
- podľa niektorých kritikov je to boh (z angl. God), podľa iných alegória beznádejného čakania, smrti, nádeje
- postavy sa pohybujú v akomsi začarovanom kruhu z ktorého niet úniku
Eugene Ionesco – autor rumunského pôvodu
Plešatá speváčka Dráma: Plešivá speváčka
- scéna londýnskeho domu,
- jeden manželský pár prichádza k inému manželskému páru na návštevu,
- je tam veliteľ hasičov, slúžka, ktorá sa vydáva za Sherloka Holmesa,
- veľa postáv a ešte viac rečí, každý „odverklikuje“ svoje pravdy, je to vodopád slov o ničom, ich názory a myšlienky sú plytké, konformné,
- hra končí ako sa začala, len výmenou manželského páru, na začiatku sedia, nudia sa a čakajú Smithovci, na konci sedia a čakajú Martinovci,
- kolobeh absurdného života pokračuje.
Podobná téma o neschopnosti ľudí komunikovať je aj v hre Stoličky. - starí manželia chcú spáchať samovraždu, pozývajú hostí a rečníka, ktorý má predniesť hosťom ich poslednú vôľu, pripravia stoličky, komunikujú s pomyselnými ľuďmi, na javisku stále pribúda stoličiek, - v skutočnosti nikto z hostí nepríde, - rečník, ktorý sa má za starkých pred ich smrťou rozlúčiť s pozvanými, nehovorí, len vyráža z hrdla neartikulované zvuky.
Nosorožec
“Som posledný človek, zostanem ním až do konca! Nevzdám sa!” - takto znejú posledné slová hlavnej postavy Berengera v hre Nosorožec.
Hra v sebe zahrnuje obsiahle avšak zmysluplné dialógy a úvahy nad svetom, ktorý nás obklopuje. Nosorožec sa odohráva v malom zapadnutom mestečku v južnom Francúzsku. Na tom nie je nič tak zvláštne, ako fakt, že sa v meste objavuje zaujímavý úkaz a to voľne cválajúci nosorožec. Spočiatku mu ľudia nevenujú veľkú pozornosť a svoj objav pripisujú poháriku vínka, ale časom už nie je nosorožec len jeden. Zašliapnuté mačky aj psy sú na dennom poriadku. A to je len začiatok. Celé mesto sa začína meniť na nosorožce. A prečo? Je to metaforický obraz na ohrozenie totalitnou nákazou (nosorožec ako človek, ktorého sa nič netýka, nič necíti).