IPATIJEVSKÝ LETOPIS A PRVÁ PÍSOMNÁ ZMIENKA O BARDEJOVE
Dejepis pod holým nebom - História mesta Bardejov
Bardejov na úsvite dejín
Náučný chodník pri Topli
— 15/08/2021 20:15
Za najstaršiu písomnú zmienku o Bardejove je v súčasnosti považovaný údaj v Ipatijevskom letopise (kronike), ktorý súvisí s veľmi pohnutým obdobím európskej histórie rokov 1240 - 1242, kedy európsku civilizáciu smrteľné ohrozovala vojenská invázia lúpežných mongolsko-tatárskych hôrd.
V krátkej pasáži tejto staroruskej historicko-literárnej pamiatky sa tak uvádza, že na prelome rokov 1240/1241 Daniel Romanovič Haličský, vládca Haličsko-Volynského kniežactva, ktoré zahrňovalo územie dnešnej západnej Ukrajiny, východného Poľska a časti Bieloruska, prechádzal naším mestom. To je cyrilským písmom uvádzané ako „Bardoujev“, (čítaj Bardujev). Danielova cesta viedla z Uhier (Uhor) do Poľska (Ľachy) smerom na mesto Sandomierz (Sudomir), kde sa dozvedá o úteku svojich blízkych: brata, detí a manželky. Tí museli opustiť svoju domovinu kvôli „bezbožným Tatárom“, ktorí v tom čase napadli ruské kraje.
Celý úryvok so zmienkou o našom meste v letopise po prepise z cyriliky do latinky, znie foneticky takto: „ide (myslí sa tým Daniel) izo Uhor vo Ľachy na Bardujev i pride vo Sudomir, slyša o brati si o ďitech i o kňahiňi svojeji, jako vyšli sut iz Ruskoje zemľi vo Ľachy pred bezbožnymi Tatary“.
Na tomto mieste sa logicky tisne na jazyk otázka: Prečo vôbec šiel Daniel Haličský do Uhorska v čase, keď jeho krajinu ohrozovali mongolské vojská?“
Haličské knieža bolo v Uhorsku preto, aby priamo s kráľom Belom IV. dohodlo svadbu svojho (v tom čase ešte neplnoletého) syna Leva s Belovou dcérou Konštanciou. Okrem prichádzajúcich Mongolov, musel v tých pohnutých časoch riešiť aj niekoľko ďalších vážnych problémov, ktoré zamestnávali jeho pozornosť.
Keďže pytačky sa kvôli bližšie neuvedeným nezhodám nateraz skončili neúspešne (sobáš sa napokon konal v roku 1247 v „Izvoline“, čo je dnešný Zvolen), uchýlil sa do Sinevidského kláštora sv. Bohorodičky na Podkarpatsku. Tu stretol množstvo uprchlíkov z Haličska, ktorí si zachraňovali holé životy pred Mongolmi. Keďže nemal veľkú družinu, rozhodol sa vrátiť späť do Uhier, kde zanechal syna Leva. Toho nechcel odovzdať do rúk Haličanom kvôli „nevere“, pod čím zrejme autor letopisu myslel ich podporu Danielových konkurentov.
A tu sa už dostávame k spomínanej pasáži, ktorá najviac zaujíma nás, Bardejovčanov. V nej sa totiž píše, že Daniel následne putuje z Uhorska do Poľska cez Bardejov, až príde do mesta Sandomierz, kde sa dozvedá o svojom bratovi (Vasiľkovi), deťoch a kňažnej (manželke Anne). Tí taktiež museli utiecť zo svojej vlasti pred Tatármi. Vydá sa ich hľadať, až ich nachádza pri rieke Polke. Všetci sa radujú, že sú opäť spolu, ale zároveň trúchlia nad porážkou ruskej zeme a nad obsadením množstva miest cudzincami (inoplemenikami).
Čo sa táka samotného Ipatijevského letopisu (kroniky), nazývaného v odbornej literatúre aj ako „Ipatijevský kódex“, ten dostal svoje pomenovanie podľa rovnomenného kláštora (monastyra), ktorý sa nachádza pri meste Kostroma, približne 290 km na severovýchod od Moskvy. V súčasnosti sa nachádza v zbierkovom fonde Knižnice Ruskej akadémie vied v Sankt Peterburgu.
Podľa archívnych prameňov a zdrojov spracoval Mgr. Ľuboš ROMAN
Zdroj: http://www.visitbardejov.sk/hlavne-menu/naucny-chodnik-pri-topli/792/